Medzi nevšedné zážitky uplynulého školského roka patrí celkom isto aj putovanie zamestnancov našej školy, exallievov a saleziánov do Ríma pri príležitosti jubilejného roka.
Niekoľko dní sme zažívali neopakovateľnú atmosféru večného mesta plného pútnikov z celého sveta. V čase konkláve sme putovali do jubilejných chrámov a prechádzali jubilejnými bránami, vďaka našim sprievodcom, saleziánom Petrovi a Jankovi sme sa každý deň stretali pri svätých omšiach. Navštívili sme posvätné miesta našej viery a kresťanskej duchovnej tradície, ale bolo toho oveľa viac. Počas nášho putovania nám dobrý Pán Boh poslal do cesty krásnych ľudí, s vášňou uskutočňujúcich svoje povolanie a poslanie.
Vitajte doma!
„Vitajte doma!“ týmito slovami nás privítal svieži osemdesiatročný salezián Kosimo v saleziánskom dome Sacro Cuore na Via Marsala v Ríme. Doslova pred nami ožilo jeho rozprávanie o plačúcom donovi Boscovi pred oltárom Panny Márie Pomocnice, o izbičke, kde býval, ktorú sa podarilo zrekonštruovať, o stĺpe zázrakov a dôvere v to, že sme v Božích rukách aj v to, že Božia Matka nás nikdy nenechá bez pomoci. Sprevádzal nás aj do Kostola sv. Praxedy (potešila pamätná tabuľa v slovenčine na vedľajšom kláštore, informujúca o tom, že tam počas svojej misie bývali sv. Cyril a Metod). V neďalekej Bazilike Santa Maria Maggiore sme sa zastavili pri hrobe Sv. Otca Františka.
To je Peter...
Druhý deň sme začali svätou omšou v podzemí Baziliky sv. Petra. Don Fábian hovoril o ochote vždy nanovo sa rozhodovať pre Krista. Z vedľajšej kaplnky doliehali spevy maďarských pútnikov. Ani my sme sa nedali zahanbiť... Bazilika plná pútnikov, slávna Berniniho mozaika, baldachýn, Michalangelova pieta, výhľady z kupoly, nádhera vatikánskych múzeí, Rubens, Caravaggio... A večer Necropolis, pohrebisko v podzemí Baziliky sv. Petra. Privítala nás archeologička Diterzi. Boli sme posledná skupina a ona mala za sebou isto náročný deň. Napriek tomu nám priblížila napínavý príbeh archeologických výskumov Baziliky sv. Petra a hľadania Petrovho hrobu, že sme ani nedýchali. Chvíľka ticha a pomaly starobylou cestičkou spred dvetisíc rokov zas medzi živých.
Habemus papam
Počas ďalšej prechádzky mestom sme sa zastavili v kostolíku nad známymi Španielskymi schodmi. Končila sa tam adorácia a kňaz nám udelil požehnanie so Sviatosťou oltárnou. Potom povedal pár slov po francúzsky a prítomní sa začali usmievať, objímať a tlieskať. Videl, že nerozumieme ani ťuk, ale správa v angličtine potešila aj nás: zo Sixtínskej kaplnky stúpa biely dym, máme nového pápeža! Od Námestia sv. Petra nás delili dve zastávky metrom. Voľba bola jednoznačná: Ide sa do Vatikánu! S tým, že podobný nápad dostalo ďalších asi stotisíc ľudí. Niektorí členovia výpravy dali svoj životný bežecký rekord, ktorí len tak neprekonajú. Nadšenie sa dalo krájať... V čase moderných digitálnych technológií sme všetci aj tak túžili počuť tú správu na vlastné uši. Meno Robert Francis Prevost sme nepoznali, ale sympatie si získal hneď. Dojatí sme boli všetci. Medzi najsilnejšie momenty patrila chvíľa, keď nás Sv. Otec poprosil o modlitbu. Okolo nás stáli Taliani, Španieli, Filipínci... a vôbec sa nám nepoplietli jazyky, naopak rozumeli sme im a oni rozumeli nám. Cítili sme, že sme doma!
Antickými fórami nás previedol učiteľ dejepisu a archeológ Luca. Spôsob, akým nám vysvetľoval historické súvislosti starovekého sveta a moderných, nielen talianskych, dejín, bol inšpiratívny. Prešli sme okruh od cirka maxima, okolo pamätníka Viktora Emanuela, cez niekdajšie židovské geto späť k slávnemu koloseu.
Ako sme však povedali, bolo toho oveľa viac. Pri krátkych rozhovoroch, zdieľaniach, modlitbách bolo zrejmé, že každý priniesol do Ríma svoj batoh starostí, ale aj radostí, aby ho tam obetoval. Presne tak ako všetci tí Taliani, Španieli, Filipínci... V tom sme všetci na jednej lodi. Keď nie lodi, aspoň loďke – Nádeje. Buďme jej pútnici.
Beáta Jarošová
Foto: Kolektív pútnikov