Aj tento rok sme sa vybrali do Múzea holokaustu v Seredi. Žiaci I. GDM a I. C spolu s vyučujúcimi občianskej náuky a slovenčiny absolvovali komentovanú prehliadku niekdajšieho pracovného a neskôr koncentračného tábora, ktorý sa tu nachádzal počas druhej svetovej vojny.
Vďaka pôsobivému výkladu historika múzea pred nami ožila história spred osemdesiatich rokov. Sprievodca nám priblížil situáciu vo vojnovej Slovenskej republike či nenávistnú rétoriku a propagandu, ktorou sa tragédia slovenských Židov začala. Vysvetlil žiakom, ako tábor fungoval, akí ľudia v ňom žili, hovoril o osudoch konkrétnych ľudí. Priblížil nám však aj „mená a tváre“ sadistických dozorcov, ktorí sa vyžívali v týraní nevinných. Vyše štyritisíc mien na tabuliach z číreho skla, tvoriaceho asi jedinú spomienku na ľudí vyslaných do nenávratna, nikoho z nás nenechalo ľahostajným. Nehovoriac o železničnom vozni určenom pre dobytok, v ktorom občanov Slovenska transportovali iba preto, že boli označení za jeho nepriateľov. Viacerí sa pristavili pri expozícii venovanej Vrbovi a Wetzlerovi, slovenským Židom, ktorí utiekli z Osvienčimu, aby sa svet dozvedel o zverstvách, čo sa tam dejú. Zaujal nás však aj dlhý menoslov Slovákov ocenených vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi. Izraelská vláda ho udeľuje ľuďom, ktorí s nasadením vlastného života pomáhali prenasledovaným Židom. Exkurziu sme zakončili zhliadnutím svedectva židovského lekára, ktorý prežil holokaust a nakoniec liečil človeka, podieľajúceho sa na tragédii jeho rodiny. Napriek všetkému mu ako lekár pomohol, no apeloval na ľudí, aby sa už niečo podobné nikdy nezopakovalo.
Moderné multimediálne expozície nám poskytli množstvo informácií, na základe ktorých možno získať ucelený prehľad o téme holokaustu – nielen u nás, ale aj v ostatných európskych krajinách. Otázka, kde sa v človeku berie toľké zlo, ale aj ľudskosť a odvaha je už téma esejí, v ktorých žiaci budú môcť zhodnotiť nielen svoje dojmy z exkurzie, ale aj uvažovať nad veľkou témou ľudskej nenávisti. Žiaľ, ani po desiatkach rokov nie je úplne vyčerpaná...
autor: Beáta Jarošová, učiteľka
foto: Sofia Franeková, Mário Karvai