Už niekoľko rokov navštevujeme so žiakmi Múzeum holokaustu v Seredi. Hoci ide o ten istý pamätník, každá návšteva je iná – iný prístup sprievodcov, iné svedectvá a dôrazy vo výklade, a zakaždým objavíme niečo nové, čo sme o tejto tragickej kapitole našich dejín dosiaľ nevedeli.
Tentoraz sa na exkurzií zúčastnili žiaci I. GDM, I. C a I. F. Spolu sme si prezreli pamätník venovaný tisícom ľudí, ktorým vojna, nenávisť a ľudská zloba zničili životy.
Osobitný záujem žiakov vzbudil interaktívny prístup sprievodkyne Eriky Tavaly, ktorá obohatila prednášku o praktické úlohy v jednotlivých častiach expozície.
🔹 Najúspešnejší žiaci si z múzea odniesli jednotky z dejepisu či občianskej náuky.🔹 Ostatní svoje dojmy spracovali v esejach, ktoré odrážajú silné emocionálne prežitky.
Návšteva Múzea holokaustu je vždy silný zážitok. Na otázku, či by sa niečo podobné mohlo zopakovať, neexistuje jednoznačná odpoveď... A to je v čase 80. výročia oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime skutočne znepokojujúce.
Beáta Jarošová, vyučujúca
🗣️ Postrehy žiakov:
Daryna: Cítim záujem o históriu, ale je mi nepríjemné, že ľudia môžu byť takí krutí. Ľudia boli často poslušní, aby prežili. Myslím si však, že zodpovednosť nie je to isté ako poslušnosť. Každý je zodpovedný sám za seba. Pamätníky hovoria za tých, ktorí už nemôžu...
Dávid: Moje pocity boli úzkosť a strach. Osobné príbehy preživších majú obrovskú silu. Ich ticho, spojené s traumou, hovorí viac než tisíc slov. Je hrozné si uvedomiť, v akých podmienkach tam kedysi žili ľudia takí istí ako sme my.
Jevhenij: Návšteva vo mne zanechala smútok a silný rešpekt k obetiam. Rozumiem tomu, ako ľahko môže zlo narásť. Pamäť je nástrojom proti nenávisti a nevedomosti. Mladá generácia musí byť bdelá a odvážna.
Adriana: Návšteva vo mne zanechala smútok a šok. Nikdy by sme nemali zabudnúť na obete.