Žiaci II.GDM absolvovali pred časom zaujímavé vyučovacie hodiny občianskej náuky a dejepisu v košickom Múzeu obetí komunizmu, ktoré nám priniesli silný a podnetný zážitok.
V zaujímavej prednáške nám historik múzea priblížil obdobie komunistického režimu na Slovensku a v Československu, najmä jeho represívny charakter a dopad na životy obyčajných ľudí.
Prostredníctvom autentických dokumentov, fotografií, osobných svedectiev sa žiaci oboznámili s tým, ako režim porušoval ľudské práva, obmedzoval slobodu slova, vierovyznania a osobnú slobodu. Mimoriadne silne zapôsobili príbehy politických väzňov, kňazov a rehoľníkov, ktorí boli prenasledovaní pre svoje presvedčenie a vieru.
Návšteva múzea nebola len historickou exkurziou, ale aj morálnym poučením. Žiaci si uvedomili, akú hodnotu majú sloboda, demokracia a zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Diskusia, ktorá nasledovala po prehliadke, im umožnila klásť otázky a hlbšie porozumieť súvislostiam doby.
Osobitne na nás zapôsobila interaktívna mapa obetí komunistického režimu. Niektorí v nej našli mená svojich príbuzných či menovcov. Výpočet odsúdených a prenasledovaných akoby nemal konca.
Druhou časťou programu bol workshop o samizdatovej literatúre o jej tvorbe, prepisovaní a distribúcii. Prepísať na mechanickom písacom stroji pár riadkov vôbec nebolo jednoduché. Film Stopy v snehu o mladých chlapcoch, ktorí sa dostali do väzenia za to, že pašovali do Československa duchovnú literatúru, bol veľmi silnou bodkou za naším programom. Odchádzali sme s otázkou, či aj my máme ideál, za ktorý by sme boli ochotní obetovať svoju slobodu...
Popoludní sme si užili prechádzku po slnečných Košiciach, viacerí si odniesli pekné zábery tohto slobodného kráľovského mesta a ocitli sa po prvýkrát v gotickej katedrále. Nádherne zrekoštruovaný Chrám sv. Alžbety niektorým doslova vyrazil dych.
Návšteva Múzea obetí komunizmu bola prínosná nielen z hľadiska poznania dejín, ale aj ako výzva nezabúdať na minulosť, aby sa podobné bezprávie už nikdy neopakovalo.
Beáta Jarošová
Foto: Tabita Kasan, Beáta Jarošová
Postrehy z exkurzie:
Dávid: Najviac ma zaujali videá, kde ľudia rozprávali svoj životný príbeh. Bolo to veľmi zaujímavé, ale aj náročné.
Yevhenii: Sprievodca ochotne odpovedal na všetky naše otázky. Zaujal ma workshop a práca v skupinách. Nemám veľmi rád dejepis a múzeá, ale toto ma oslovilo.
Samuel: Zaujal ma interiér múzea, bol veľmi kvalitne spracovaný po obsahovej aj grafickej stránke.
Matúš: Veľa som sa dozvedel a páčil sa mi priebeh exkurzie. Bolo to moderné, silné a zrozumiteľné.
Dominik: Bolo to super. Páči sa mi, ako sa starajú, aby sa ľudia dozvedeli, ako to bolo.
Tabita: Páčili sa mi moderné priestory, ale najm ä to, ako sa nám pán sprievodca venoval. Zaujal ma workshop, písacie stroje a možnosť písať na nich. Odniesla som si silnú spomienku a ešte viac sa mi potvrdila skutočnosť, že nechcem, aby sa niečo podobné opakovalo.
Martin K.: Na exkurzii sa páčilo, že bol sprievodca otvorený každej otázke a nič ho nezaskočilo. Super bolo, že sme si mohli vyskúšať aj písacie stroje. Silná bola aj interaktívna mapa prenasledovaných.
Adriana: Dozvedeli sme sa, že komunistický režim tyranizoval ľudí a vládol pomocou strachu. Ľudia, ktorí nesúhlasili s režimom, boli sledovaní, zatýkaní a väznení.
Daryna: Pamätať na komunizmus nás chráni pred opakovaním tyranie, kde režim videl občanov ako otrokov ideológie, nie ľudí s právami.
Marek: Nebolo to až tak dávno. Mali by sme si to pamätať z toho dôvodu, že komunizmus nás ovplyvňoval a ovplyvňuje dodnes.
Tobias F.: Keď sa povie komunizmus, veľa ľudí si hneď predstaví červené vlajky, robotníka s kladivom a reči o rovnosti. Na papieri to znelo pekne – všetci si budú rovní, nikto nebude hladný, všetko pre ľud, lenže realita bola iná.
Tobias S.: Páčilo sa mi, ako sa ľudia vynašli, napríklad so zakázanou literatúrou. Tajne ju pašovali, samozrejme nebolo to ľahké, ale stálo to zato. Našťastie ten režim skončil. Žiadne cenzúry, žiadne gulagy, každý má právo žiť svoj život, ako uzná za vhodné. Ako? To už je na nás.
Samuel J.: Tristo gramov chleba na deň – to sú dva krajce. Toľko dostal väzeň v uránových baniach. Za čítanie zakázanej literatúry – väzenie... Napriek tomu sú stále ľudia aj na vysokých postoch, ktorí smerujú k tomuto režimu. Treba si to pamätať, aby sme sa jedného dňa nezobúdzali do rovnaných dní plných strachu ako naši starí rodičia.