Vo štvrtok 23. marca sme sa zúčastnili na exkurzii v Múzeu holokaustu v Seredi. Vyše päťdesiat grafikov, učňov aj žiakov nadstavbového štúdia spolu s vyučujúcimi dejepisu a slovenčiny absolvovalo komentovanú prehliadku niekdajšieho pracovného a neskôr koncentračného tábora, ktorý sa tu nachádzal počas druhej svetovej vojny.

Vďaka multimediálnym technológiám, ale aj veľmi pôsobivému stvárneniu tejto národnej kultúrnej pred nami vskutku ožila viac ako osemdesiatročná história tábora. Viacerých premohli emócie, keď nám sprievodkyňa priblížila pomery, panujúce v tábore a ďalšie osudy ľudí, ktorí sa ničím neprevinili, len tým, že boli iní... Zoznámili sme sa so situáciou vo vojnovej Slovenskej republike, propagande vyvolávajúcej nenávisť, aj s tým, ako málo stačí ľuďom, aby prešli od nenávistných slov k nenávistným činom. A do akých obludných rozmerov môžu narásť. Uznanie vzbudzovala časť expozície s menami ľudí, ktorí aj napriek tvrdým trestom, ukrývali židovských spoluobčanov a pomáhali im. Prehliadku sme ukončili pri zrekonštruovanom „dobytčáku“, teda železničnom vozni, ktorý slúžil na transport Židov do koncentračných táborov. Skupinka žiakov na tomto pietnom mieste podľa židovskej tradície nechala kamienok a pomodlila za všetky obete ľudskej zloby a nenávisti...

Beáta Jarošová,
vyučujúca SJL

Niekoľko dojmov z exkurzie v niekdajšom koncentračnom tábore v Seredi:

Samuel: Už keď sme autobusom prichádzali, mal som pocit, ktorý možno len ťažko opísať. Zbadal som ostnatý drôt na múroch. Získal som dojem, že niet úniku. Vstúpili sme jediným vchodom a ako keby sme videli všetky tie príbehy. V prvom „baraku“ sme si vypočuli výpovede preživších. Bolo veľmi depresívne. Prešli sme do ďalšej budovy a keď začala pani sprievodkyňa rozprávať, začal som s obeťami súcitiť. Na to, čo som videl, nikdy nezabudnem...

Aneta Mária: „Bolo to zaujímavé a zároveň odstrašujúce, že sa také niečo v minulosti dialo. V múzeu bolo veľa zachovaných vecí ešte z pracovného tábora, či už topánky, kočíky, oblečenie... Oslovilo ma tam viac vecí, nebolo mi však veľmi príjemné, keď som sa na to všetko pozerala.“

Andrej: Návšteva pracovného tábora v Seredi bola veľmi zaujímavá exkurzia. Moje pocity boli dobré a zároveň veľmi smutné, keď som videl mená ľudí, čo odišli v prvých troch transportoch. Prednáška bola stručná, ale poskytla množstvo nových informácií.

Alexandra: Veľmi na mňa zapôsobilo, čím si museli títo ľudia prejsť. Myslím, že každý by mal ísť na takéto miesto.

Lívia: Zaujímavé a smutné... Je otrasné, čím si museli tí ľudia prejsť. Neviem si predstaviť, čo by som robila na ich mieste. Dúfam, že sa nič podobné viac nezopakuje.

Šimon: Páčilo sa mi, že prehliadka areálu bola usporiadaná po samostatných témach. Dozvedeli sme sa konkrétne informácie o pracovnom tábore v Seredi, ale aj o zaobchádzaní so Židmi v iných krajinách.

Tomáš: Prednáška bola veľmi zaujímavá, ale aj emočná. Dozvedel som sa veľa nových vecí, ktoré som dovtedy nevedel. Otvorilo mi to zrak. Je potrebné o týchto veciach hovoriť.

Matúš: „Bol to veľmi silný zážitok. Určite by so to odporučil každému. Asi najviac ma zaujala expozícia, kde boli vypísané mená ľudí z prvých troch transportov.“

Juraj: „Najviac ma zaujali reálne predmety, ktoré sa zachovali zo života tábora. Celkovo to bolo zaujímavé a poučné.“

Sofia: „Najviac ma zaujali informácie a vystavené predmety.“

Sandra: „Exkurzia do Serede bola veľmi zaujímavá skúsenosť, veľa som si z toho zobrala. To miesto je plné útrap a týrania nevinných ľudí. Historická pamiatka je veľmi pôsobivá.“

Matúš: „Výstava bola dobre spracovaná, dozvedel som sa veľa nových vecí.“

Martin: „Múzeum malo silnú atmosféru, bolo tam veľa exponátov, ale aj informácií a fotografií veľmi zaujímavo a moderne spracovaných. Nakoniec sme si pozreli jeden z vozňov, akým Židov prevážali do koncentračných táborov.“

Matej: „Sereď na mňa zapôsobila veľmi silným dojmom. Keď som sa prechádzal priestormi tábora, predstavoval som si, ako tam museli trpieť, nútene pracovať a ako im každý deň klamali do očí, že všetko bude „dobré“. Na konci, keď som videl vagón, ktorým ich prevážali ako nejaké zvieratá, nebolo mi všetko jedno.“