Viacerí sme netušili, čo máme čakať. Viacerým sa v očiach zračili nevypovedané otázky typu: uvidím ešte svojich, pokryje moje poistenie naozaj všetky potrebné výdavky, ak... nebolo by mi lepšie doma v obývačke, v teplákoch, zhovárajúc sa s monitorom notbuku, tak zvažujúcim každé slovo... Na druhej strane, mohli sme dať príznačnejšiu bodku za týmto školským rokom, ako splaviť divoké vody Váhu od Vrútok po Strečno?
Už sme sa zapínali do plávacích viest a stále sme viacerí neboli presvedčení, či ozaj vlezieme do tých nafúkaných člnkov. Poznámka, že si nemáme sadať po úsekoch, tiež neprospela. Poznámka, že každá loď má mať svojho kaplána, to tiež veľmi nevylepšila. A poznámka, že keby sme vypadli z lode, máme plávať nohami napred, nepomohla vôbec.
Hneď pri brehu nastal rozruch – na čln sa snažil dostať z vody nemenovaný majster odborného výcviku. Jeho nalodenie pripomínalo jednu z tých ušľachtilých akcií známej ochranárskej organizácie, potešiteľné je, že úspešnú. Flotila siedmich plavidiel, s dnom plným vody (vraj to tak má byť) sa vydala dolu Váhom. Zodpovední z každej posádky dostali presný itinerár cesty, aby náhodou neodbočili na Turiec a najmä, aby sa kochali výhľadmi ako z Winetua. „Tak nie – tamto bola Margita a toto bude Besnááá...“ snažili sa na jednom z člnov napasovať slovenskú povesť na realitu. Mierne úseky striedali pereje, nizučkú hladinu, hlbočina... Jedni chytali ryby, druhí sa kúpali.
Šesť žltých gumových člnov sa pokojne plavilo neregulovaným úsekom Vážskej kaskády, ale ten siedmy - modrý... Áno, všetci si občas radi zasúťažíme, aj s nejakým fŕkancom človek počítal, ale že sa dospelí ľudia budú navzájom naháňať na gumových člnkoch, špliechať sa a šermovať veslami, s tým asi nepočítal nikto... Posádku modrého plavidla sa nakoniec podarilo eliminovať tak, že sa do celoškolskej riečnej naháňačky zapojili úplne všetci... Ešte pár nevšedných záberov strečnianskeho hradu a boli sme v cieli – živí, zdraví a hlavne do nitky mokrí.
„Všetko sa začalo, keď nám dali do rúk tie veslá...“ snažila sa vyrovnať s tým, čo zažila, účastníčka akcie z ekonomického úseku. „Ty potápaš cudzie lode?“ oborila sa zas kolegyňa na kolegyňu z jedného kabinetu. „Som rád, že som nakoniec išiel,“ dôstojne konštatoval dôstojný pán v šiltovke, z ktorej cícerkom tieklo. Ak mal niekto nadhľad, tak to boli celkom isto kamionisti uviaznutí pod Strečnom v niekoľkokilometrovej zápche sledujúci celý ten čudný výjav „live“.
Len Váh vie, koľko únavy, stresu, vypätia, ale aj radosti a jasotu sa vyplavilo v posledný deň školského roka do jeho vĺn. Nasledovala opekačka a posedenie v saleziánskom oratóriu. Vďaka všetkým, ktorí sa namáhali a pripravili pre svojich kolegov taký krásny deň. Vďaka všetkým, ktorí ste sa tento školský rok tak namáhali...!
Beáta Jarošová,
vyučujúca